Vážený nadšenci Overclockingu

V uplynulých dňoch sa konalo finále mega súťaže MOA 2009 poriadanej spoločnosťou MSI

Do exotického Pekingu bol na poslednú chvíľku povolaný ako 20ty tím OCmag.eu.

Náš tím v zložení A2C (Marek Szücs) a dvsk (Dušan Vrabec) sa v histórii Česko Slovenska vôbec ako prvý dostal na Majstrovstvá Sveta v Overclockingu!

Poďme si virtuálne prežiť čo sa v uplynulých dňoch dialo.

 Deň prvý 27.8.2009 (Hurá do Pekingu!)

 V tento deň sme boli všetci ako na ihlách.

Kto z vás už letel do Číny alebo iným medzikontinentálnym letom určite pochopí.

Nasadli sme do nášho Boeingu 767-300 a o 20:15 sme vzlietli. Nabrali sme smer Ural.

Bohužiaľ čo bolo horšie sme takmer ani oka nezažmúrili, pretože sme sa na sedadlá takmer ani nepomestili, škoda.

Prílet bol jemne dramatický vďaka bočnému vetru, našťastie všetko dobre dopadlo a zmysel pre humor sme nestratili nakoľko ihneď pri rolovaní sme si zakričali na Boeing 747 nech tá hračka uhne z dráhy.

Po tomto medzikontinentálnom lete sme zistili ako Čína dbá na bezpečnosť svojich občanov,

Pri výstupe z lietadla nás prehliadli senzory detekujúce baktérie, termovízie ale aj detektory kovov boli na každom kroku.

Pri vydávaní batožiny nám takmer zhabali kufre, nakoľko, ako by som to charakterizoval, Pekingské letisko je fakt veľké. Pre batožinu sme museli ísť nadzemnou dráhou!

Ako to už býva zvykom, pri výstupe z letiska nás už očakával zástupca MSI.

Bol som celkom prekvapený, že tu boli aj zástupcovia z firiem HIS, SUN, HP či VIA..., atď. Pripadalo mi to ako keby tu zrazu všetky firmy mali stretnutie.

Náš zástupca však na našu smolu okrem Čínštiny nepoznal iný jazyk. Avšak úspešne nás navigoval do autobusu ktorý nás previezol z jedného terminálu na druhý, proste šialene veľké letisko.

Konečne sme sa na druhom terminály stretli aj s ostatnými majstrami, Ryba a Chaoss, či Mikeguewa a Gautam, boli znakom že v tom nie sme samy a nasledujúci súboj nebude lážo-plážo.

Náš plán bol celkom jednoduchý, ak sa rýchlo dostaneme z letiska, skočíme na hotel a šup na Veľký čínsky múr, bohužiaľ do hotela sme prišli až o tretej a tak čas na výlet k veľkému Čínskemu múru bol definitívne tu-tam.

No my sme nezúfali, Predsa aj v Pekingu sa dajú pozrieť nádherné pamiatky, Námestie Nebeského kľudu alebo aj Tian Amien, či Zakázané mesto.

My sme sa rozhodli že sa vydáme k Zakázanému mestu a prejdeme sa po námestí Tian Amien, kde sa v roku 1989 „nič nestalo“. Na našu smolu však náš taxikár vedel po Anglicky asi toľko ako moja Maďarská babka a tak nás zaviezol iba k najbližšej bráne zakázaného mesta. (Pokiaľ to vôbec bolo zakázané mesto) Posúďte sami z fotiek.

Nasledovalo naše túlanie sa po ulici. Nevedeli sme kde vôbec sme a tak sme o chvíľke hľadania našli stánok a v ňom mapu. Hurá našli sme sa!

Mali sme pomerne veľký problém prechádzať cez ulicu po prechodoch bez riadenia svetelnými pokynmi. Proste vás nikto nebral vážne.

Mali sme 17:00 a museli sme byť prítomný na večeru ktorá sa konala o 18:00

Padol tu aj návrh že však to nemáme ďaleko poďme peši do hotela.

Hahaha, mne sa fakt už nechalo chodiť a preto som po intenzívnom hľadaní taxíka (niektoré totiž nechceli nás zaviesť na miesto) náš našli a nechali sa zaviesť (Cesta trvala celkom dlho po tej krátke uličke, dokonca som aj zadriemal).

Možnosť MHD sme zavrhli nakoľko Čínsky nevieme a v Pekingu je okolo 900-1000 liniek autobusov.

Taxíky v Číne sú skutočne lacné. Iba asi 10 Yuanov nás stálo privolanie taxíka a 6 Yuanov celá cesta!

Mimochodom boli sme skutočne prekvapený akými autami sa v Číne jazdí, najstaršie auto čo sme zahliadli bola !!!Škoda Felicia!!!

Tak teda padla 18 ta hodina a my sme boli pripravený na odchod na večeru.

Chystalo sa na nás prekvapenie v podobe Hard Rock caffe. Pripájam zopár fotiek čo v takomto zariadení ešte nikdy neboli, presne ako ja.

Večera bola riešená formou švédskych stolov, čo vyhovovalo všetkým.

K tomu bolo pravé Čínske pivo (nechutnal som ho) Cola (značne nariedená ladom) a Sprite (ten bol perfektný).

Po príjemne strávenom čase v spoločnosti krásnych čašníčok (zrak nám skákal ako na tenise, I keď mne sa najviac páčila jedna ktorú nikto nevyfotil. Škoda nabudúce si nezabudnem foťák.) sme sa odobrali do hotela.

Deň tretí 29.8.2009 (Súťažíme!)

9:00 Lobby.

Tu sa vyberali lístočky s krajinami, zástupca z každej krajiny si potom prišiel vybrať lístoček s číslom. To bolo číslo balíčku s komponentmi.

Bol som vyžrebovať číslo 19.

Šup do autobusu na miesto konania (Hotel Šangrila) Po ceste sme si stihli dať Hamburger od McDonalda.

Ospravedlňujem sa že som nevyfotil vnútro hotela, pripadalo mi to neslušné. Ale jeho záhradu som vyfotiť už musel. Pokochajte sa prosím fotkami.

Nasledujúce privítanie v mega hale bolo niečo čo som pocítil prvý krát. Zástupcovia firmy MSI z jednej aj z druhej strany sa na vás dívali a tlieskali každému súťažiacemu. Proste nezabudnuteľný zážitok.

Podľa čísla sme si prevzali HW a týmto sme mali hodinku na prípravu

Súťaž sa začala, mali sme hodinu na prípravu a kontrolu či nám všetko funguje.

Jediný komu všetko perfektne nefungovalo bol tím USA 1 vo vedení Fuggera a Gomelera. Ich doska im odpálila 2 procesory ihneď po spustení súťaže a tým pádom boli diskvalifikovaný.

Súťažný HW pozostával z procesora Intel Core i7 975 XE (viem slintali sme či nám ho nenechajú ale bohužiaľ, bolo to ES-sko) Základná doska MSI Eclipse SLI (s špeciálnym biosom (bude ho možné stiahnuť z našej stránky) Špičkovej grafickej karty MSI GTX 275 Lightning, pamäte ako ináč perfektné OCZ Blade 2133MHz 3x2GB s čipmi Elpida Hyper.

Z ostatných komponentov by vás možno ešte mohol zaujímať zdroj Antec CP-1000, ktorý vynikal 1kW výkonom a takmer absolútnou tichosťou.

Súťažilo sa na dve kolá. V Prvom kole sa súťažilo v programe wPrime na výpočet 1024. Tu sa nám celkom darilo a dosiahli sme 6-te miesto. (Core i7 975 @ 5225MHz) Čo sme si povedali fajn len to tak udržať do konca.

Avšak v druhom kole nás smola neminula a naše večné problémy ťahajúce sa už z prvého kola nám dovolili prejsť 3Dmark Vantage iba na 15802 bodov neskôr nám PC úplne zomrelo.

Príčinou bola (ako vždy) kondenzácia, i keď sme si dávali extra pozor na odizolovanie každého cm inkriminovaných častí dosky. Dokonca kondenzácia nám nakondenzovala aj na ventilátor ktorý sa neskôr úplne zastavil.

Suma sumárum? V prvom kole 6-ty v druhom kole 15ty. Po spočítaní všetkých percent sme sa umiestnili na peknom 14-tom mieste. Čo podľa môjho skromného odhadu nie je vôbec zlé na krajinu ktorá si na Majstrovstvá Sveta vkráčala z hornej dolnej bez väčšieho zázemia a podpory sponzorov.

Ak so mnou nesúhlasíte dajte to pokojne vedieť pod článkom.

Samozrejme nám k dispozícii aj popri súťažení bol studený bufet pozostávajúci z balíčka ktorý dostal každý zástupca tímu. Množstvo zostáv s P55 doskami s možnosťou si to „ochytať“ a samozrejme aj doprovodný program s tradičnými čínskymi bubnami a umelcami. Ale nesmiem zabudnúť aj show s vlajkami štátov. My klasicky sme mali Českú vlajku nakoľko zastúpenie je pre CZ a SVK v Čechách. Som ale rád že na stole nám menovku s Czech Republic prelepili na Slovakia (I keď ideálneho stavu Czech and Slovak Republic docielené nebolo, Myslím že by bol podobný problém aj keby súťažili z Trinidadu a Tobaga (haha)).

Po súťaži sme mali už len dve show a to predávanie certifikátov a vyhlasovanie víťazov. Tou druhou show bolo pobalenie samých seba. Toto bol skutočný ale príjemný problém (Niesli sme si HW so sebou)

Nasledoval bleskový návrat do hotela a odchod na večeru, tešili sme sa na niečo zas chutného ako deň predtým.

Bohužiaľ naše nadšenie nevedelo do čoho sa rútime.

Vošli sme do peknej luxusnej a modernej reštaurácie s švédskymi stolmi. Nasledovalo však trpké prebudenie do reality s faktom že dnes asi jesť nebudeme. Totiž všetci súťažiaci v našej skupine boli Európania alebo Američania Austrálčania alebo Juhoafričania, proste ľudia európskeho tipu, neuspôsobený na zvyky v Ázii. Nastúpený všetci v rade s taniermi. Sme boli cieľom pozornosti všetkých Aziatov v reštaurácii. Najprv sme nechápali prečo avšak potom sme pochopili, Totiž z vystavených vecí nebolo nič k jedlu, všetko boli chutné atrapy ktoré nám ale nechceli nechať vziať!  Hlad je mocný pán vám teda poviem. V absolútnom zúfalstve som odložil tanier a išiel si načapovať aspoň Colu. Našťastie nikto nerozumel ani po Anglicky ani po Slovensky, asi by som bol obslúžený naposledy a veľmi rýchlo. Napokon mi naša sprievodkyňa vysvetlila že je nutné si zobrať kolíčky s číslom stola a pri vami vybranom jedle ho pripevniť na papierik ktorý následne podáte kuchárovi, on vám ho pripraví a čašník donesie. Aké prosté! Máte aj vy taký pocit? Ak vaša odpoveď znela áno, tak sa prosím vžite do našej situácie. Nejedli ste aspoň 8 hodín, naposledy to bol dajaký sendvič. A jediné čo chcete je aby vám predhodili veľký kus mäsa ktorý poriadne okúšete.

No takže nasledoval hon na potravu. Hon v pravom zmysle slova nakoľko pri bližšom pohľade ste skutočne uvažovali o svojich schopnostiach a či budete rýchlejší ako vaše potencionálne jedlo. Proste pre Európana ako ja ktorý doteraz jedol iba bryndzové halušky, pizzu či rezeň to bolo hotové peklo!

Skončil som pri niečom čo vyzeralo ako mikro rezeň a párečky.

Po prinesení párečky zmizli rýchlosťou vetra (prílohu som nenašiel) Keď som však nevedel prerezať mikro rezníky vzdal som to a dal som si Wafle z ktorých som sa ako tak najedol. Dotlačil som sa troškou zmrzliny a v duchu som si vravel že už viem prečo sú Číňania tak chudý. (To som ešte netušil ako sa doslova natlačíme budúci deň)

Po tejto „výdatnej večeri som ešte zvažoval návštevu Carefouru naproti reštaurácií avšak bolo už neskoro a aspoň som si vyskúšal ako sa chodí spať hladný.

Deň štvrtý. (Prehliadka mesta a návšteva legendárneho PC shopu)

Deň sa začal veľmi príjemne. Raňajkami na štýl Euroázie sa nič nedalo pokaziť a pekne sme si pochutili.

Ráno na programe nás strašila porada s developermi P55 dosiek, chceli počuť naše prvé skúsenosti s ich doskami a čo by mali zmeniť a vylepšiť. Nakoľko my sme s týmito doskami skúsenosti nemali vôbec (okrem Zdenka Obermaiera) tak sme nemali čo do tohto povedať. Hlavne teda po preslove Fuggera ktorý keď po prvom nadýchnutí skončil (trvalo to asi 10min) tak sa nedalo k tomu ani už nič dodať. Nasledovali už len vylepšenia a čo sa týka rozloženia komponentov resp. konektorov a tlačítok, potom sme sa ešte porozprávali o dierach na chladiče a chladičoch na doskách, prebrali sme aj iné dosky a porovnávali ich s súčasnými od MSI.

Za toto by som veľmi pochválil MSI nakoľko konečne sa niekto zaujímal o to ako majú vylepšiť svoj produkt, myslím že ostatný výrobcovia sa majú ešte čo od MSI učiť.

Nasledoval nástup do našich obľúbených autobusov a odchod na obed.

Príchod troch autobusov pred reštauráciu Tairyo spôsobil pekný rozruch.

Posadili nás pred veľké oblúkové stoly a pred nami začali kuchári majstrovať.

Poviem vám páni (aj dámy) Také dobrôtky ako nám pán kuchár pripravil sme ešte v živote nejedli. Či už sa jednalo o plody mora alebo bravčovinku, či hovädzinku, alebo mäso neznámeho pôvodu chutilo nám všetko znamenite. (Keď vám chutí na pôvod chuti sa nepýtajte!)

Majstrovstvo kuchárov v Tairyo bolo skutočne ohromné a niečo zachytili aj fotografie a videá.

Mysleli sme si že po našom skvelom obede bude nasledovať skvelý program a že nám naše peňaženky nechajú pustiť ako dravých psov do najväčších PC obchodov.

Avšak museli sme ešte počkať a navštíviť novodobú atrakciu a modlu Číňanov. Pekingský olympijský štadión Jeho návšteva nás potešila avšak súčasne aj zarmútila.

Jednalo sa totiž o návštevu obyčajného štadióna na ktorom sa nič nehralo len bol plný ľudí, naviac sme asi 15minút stratili hľadaním východu nakoľko boli v prevádzke len 2.

Konečne sme trafili von a stihli sme aj prísť načas k autobusom. Pardon na miesto kde nás mali čakať autobusy. Nakoľko sme neboli všetci tak naše autobusy sa nedostavili. Znova sme teda museli počkať na opozdilcou. Nečudo že sme boli trocha nevrlí. Na najväčšiu atrakciu Pekingu, obrovský PC obchodný dom, sme mali už len niečo cez hodinu. Po krátkej ale pre nás nekonečnej jazde sme boli na mieste. Čakal na nás 8 poschodový obchodný dom (8 nadzemných poschodí a 2 podzemné poschodia). Skôr než sme si postúpali na oči a jazyky sme sa rozbehli do šialeného sna. Čo bol náš cieľ? No Predsa E6500K a napodobeninu iPhone za $5. Prvé sme našli a kúpili bohužiaľ pravidlo: Európsky vzhľad znamená +100 Yuanov nás neobišlo. Čiže naše procesory stáli 750 Yuanov namiesto 650 Yuanov za ktoré ich kupovali „domorodci“.

Bohužiaľ iPhony za $5 sme nezohnali nakoľko tu Číňania boli trocha chamtivý a pýtali za tieto prístroje miesto 80 Yuanov čo mali napísaných na krabičke, 1000 Yuanov čo nebola cena za ktorú by sme boli ochotný kúpiť túto „hračku“.

Náš nákup sa niesol hromadným útekom z obchodného domu počas dažďa. A klasickým čakaním na opozdilcou.

Nasledoval pre nás historický okamih. Pozvanie na Pekingskú kačku!

Dorazili sme do reštaurácie u Kačičky. Nasledovalo klasické zízanie na Čínsku kultúru a oblečky a samozrejme až krásne ženy.

Večera mala mnoho chodov. Či už klasické kung-pao s arašidmi, alebo kúsky steakov a opražené larvy. Všetko majstrovské pochúťky. Avšak hlavná hrdinka večera, Pekingská kačica ešte len na rad prišla. V čase keď sme boli všetci takmer na prasknutie napchaný. Viete si predstaviť túto situáciu? Osobne ju nikomu neprajem. Ja osobne som do seba dve placky „nacpal“ a zažil som chuť, ako nikdy v živote. Bohužiaľ sa nedá opísať a preto odporúčam každému skúsiť pravú Pekingskú kačicu. Mňam.

Takto dobre najedený sme už nevládali ani rozmýšľať čo samozrejme naši hostitelia tušili a tak naša posledná cesta bola späť do hotela. Zajtra nás čaká dlhý deň a cesta domov.

Deň piaty (posledné hodiny v Pekingu)

Náš deň sa začal zvyčajne ako každý iný. Silným zívnutím.

No čo čert nechcel, vytrávilo nám. Preto som trocha musel pozháňať našu zlatú Fionu Lee, a poprosil som ju o raňajky pre nás.

Dopadlo to celkovo dobre. Hamburger síce nebol naša predstava raňajok ale nič iné nebolo teda rozhodovať sa medzi hladom a aspoň niečím do žalúdka zvolili sme mastný hamburger v sklovitom papieri.

Nasledoval klasicky problematický odchod na letisko (popravde jediný krát kedy to MSI vyšlo bezproblémovo bolo MOA 2009 v Mníchove)

Odvoz sa nie a nie dostaviť, napokon sme boli tak zúfalý že sme chceli ísť taxíkom.

Našťastie Poľský tím nás prichýlil a pomohol sa nám naskladať do ich mikrobusu a tak sme cestovali spolu pričom sme si vychutnávali posledné momenty v Pekingu.

Keďže sme na letisko dorazili asi o dve hodinky skôr rozhodli sme sa ešte utratiť množstvo Yuanov ktoré u nás nemáme šancu minúť za suveníry domov. Kto už videl Bambusové víno alebo Saké v keramickej fľaštičke? Ak máte záujem o fotky tu sú.

Fakt je ten že keď sme sa konečne cez obchodíky dostali až k lietadlu takmer sme nestíhali nastúpiť. Čo však bolo pozitívne že sme boli posledný a tak mi zmenili miesto, mal som takto oveľa viac miesta pre nohy nakoľko som mal vedľa seba únikový východ. Čím som však jemne podráždil mojich kolegov ktorý sa tlačili v strednom rade medzi inými bol fakt že som sedel s pôvabnou Číňankou s ktorou mi let ubehol raz dva. Tu som pochopil teóriu relativity času, nakoľko mi to pripadalo že sme nastúpili a už vystupujeme. Tisíc krát som sa modlil aby náš let nikdy neskončil. Bohužiaľ toto bolo nesplniteľné prianie a tak sme o 18:00 dosadli vo Viedni.

Týmto teda náš výlet spojený s súťažou a reprezentáciou skončil a my sa vrátili do reálneho sveta.

Ďakujem spoločnosti MSI za vytvorenie príležitosti pre nás Overclockerov a že nám naša Česká pobočka dovolila súťažiť.

Zároveň by som chcel poďakovať za povolenie použiť fotografie členom XtremeSystem.org za zopár fotiek ktoré dopĺňajú atmosféru nášho pobytu.

A bonus :-)